Reakcia na článok zverejnený v denníku Hlavné správy

V zmysle ustanovenia § 8 Zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve uverejňujeme odpoveď na článok Miroslava Lehotského s názvom „Azerbajdžan napadol Arménsko s použitím vojenskej techniky zo Slovenska, dodanej pomocou falošnej licencie Miroslava Lajčáka!“, ktorý bol publikovaný na webovej stránke Vášho denníka dňa 29.09.2020 (odkaz: https://www.hlavnespravy.sk/azerbajdzan-napadol-armensko-s-pouzitim-vojenskej-techniky-zo-slovenska-dodanej-pomocou-falosnej-licencie-miroslava-lajcaka/2306192#). Článok obsahuje nepravdivé, skresľujúce, dokonca difamačné tvrdenia, na ktoré v odpovedi reagujeme.

 

V bojových operáciách na okupovaných územiach Azerbajdžanskej republiky boli použité zbrane získané zo Slovenskej republiky

Článok autora Ivana Lehotského zverejnený v novinách Hlavné správy 29. septembra 2020 hovorí o predaji zbraní Slovenskou republikou Azerbajdžanu. V tejto súvislosti by bolo vhodnejšie, aby autor preskúmal fakty a informoval verejnosť o predaji 10 vojenských lietadiel SU 25, ktoré v rokoch 1994 až 2004 Vzdušné sily Slovenskej republiky nevyužívali a v roku 2004 predali arménskym ozbrojeným silám. Tieto vojenské lietadlá používajú arménske ozbrojené sily v konfliktnej zóne a niektoré z týchto lietadiel sa z neznámych dôvodov zrútili. Príčinou nehody bolo pravdepodobne technické zlyhanie lietadiel.

– Účasť Fratiška Mikloška a Jána Čarnogurského vo voľbách v takzvanej “Náhornokarabašskej republike”.

Konanie nelegálnych „volieb“ v okupovanom azerbajdžanskom regióne Náhorného Karabachu je hrubým porušením základných ľudských práv Azerbajdžancov, ktorí boli podrobení etnickým čistkám a boli vyhostení zo svojej domoviny. Organizácia spojených národov, OBSE a ďalšie medzinárodné organizácie a medzinárodné spoločenstvo opakovane odsúdili nezákonné „voľby“ na okupovaných územiach Azerbajdžanu a vyhlásili nedotknuteľnosť medzinárodne uznávaných hraníc Azerbajdžanu. Účasť Jána Čarnogurského a Františka Mikloška na „volebnej“ šou na okupovaných územiach Azerbajdžanu je neúctou k postoju Slovenska ku konfliktu a normám a zásadám medzinárodného práva.

– Protiofenzívne akcie azerbajdžanských ozbrojených síl na okupovaných územiach Azerbajdžanskej republiky

Azerbajdžan opakovane vyhlásil, že pretrvávajúca vojenská agresia Arménska proti Azerbajdžanu a prítomnosť Ozbrojených síl Arménska na okupovaných územiach Azerbajdžanu predstavuje veľkú hrozbu pre mier a stabilitu v regióne.

Vojenské a politické vedenie Arménskej republiky často otvorene vystupovalo proti územnej celistvosti a zvrchovanosti Azerbajdžanu, vyhlásilo Náhorný Karabach za územie Arménska a vyzvalo na zmenu štruktúry rokovania v rámci Minskej skupiny OBSE. Arménska strana sa zároveň z okupovaných území pravidelne dopúšťala provokácií voči Azerbajdžanu, v dôsledku ktorých prišli o život civilisti a vojaci. Posledná z takýchto provokácií sa uskutočnila 12. – 16. júla tohto roku, ďaleko od zóny konfliktu, smerom k azerbajdžanskému okresu Tovuz na medzinárodnej hranici Arménska a Azerbajdžanu.

Ráno 27. septembra 2020 zahájili ozbrojené sily Arménska paľbu a zaútočili na pozície ozbrojených síl Azerbajdžanu pomocou zbraní veľkého kalibru, mínometov a delostrelectva. Výsledkom boli obete z radov civilistov a vojakov Azerbajdžanu. Došlo k značným škodám na súkromnom a verejnom majetku a infraštruktúre. K ďalšiemu útoku Arménska došlo menej než 24 hodín po tom, ako sa obe strany dohodli na pokoji zbraní. Arménske ozbrojené sily napadli druhé najväčšie mesto Azerbajdžanu, mesto Gändže v noci, v čase, kedy jeho obyvateľstvo v počte takmer 340 000 pokojne spalo. Mesto Gändže je pritom od Náhorného Karabachu vzdialené 170 kilometrov. K dnešnému dňu bolo zabitých viac než 30 civilistov vrátane dvoch detí. Päť z nich bolo členmi jednej rodiny. Stodvadsaťjeden civilistov bolo vážne zranených.

Ozbrojené sily Azerbajdžanu prejdú do protiútoku v zmysle legitímneho práva na sebaobranu, ktoré je v súlade s článkom 51 Charty OSN a s medzinárodným humanitárnym právom, s cieľom odraziť vojenskú agresiu ozbrojených síl Arménska a zaistiť bezpečnosť civilného obyvateľstva v husto obývaných oblastiach v centre medzinárodne uznaných území Azerbajdžanu. Azerbajdžan koná na svojom suverénnom území a prijíma adekvátne opatrenia potrebné na odvrátenie bezprostrednej hrozby zvrchovanosti a územnej celistvosti a bezpečnosť civilného obyvateľstva svojej krajiny.

Vojenské sily Azerbajdžanskej republiky v súčasnosti vedú bojové operácie v rámci územia Azerbajdžanskej republiky.

Tvrdenia, že Azerbajdžan v konflikte v Náhornom Karabachu využíva žoldnierov, sa nezakladajú na žiadnych faktoch, a sú preto úplne neopodstatnené. Azerbajdžan má 10 miliónov obyvateľov, profesionálnu armádu a desaťtisíce záložníkov. Azerbajdžan preto nepotrebuje žoldnierov.

– Ako sa Arméni usídlili na azerbajdžanskom území

Po okupácii azerbajdžanských území cárskym Ruskom bola 14. mája 1805 s cieľom začleniť Karabachský chanát do Ruského impéria podpísaná Kűrekčajská zmluva s chánom Ibráhímchalílom Džavanšírom. Kapitán ruskej posádky v pevnosti Šuša major D. T. Lisanevič dal 12. júna 1806 zavraždiť chána Ibráhímchalíla s rodinou v chánskej záhrade neďaleko Šuše, čím sa ukončila existencia Karabašského chanátu.

Migrácia Arménov do Gruzínska a hlavne do Azerbajdžanu sa začala v priebehu vojen cárskeho Ruska v rokoch 1804-1813 a 1828-1829 a v dôsledku týchto vojen, a to podpísaním Gulustánskej mierovej zmluvy v roku 1818, Turkmenčajskej dohody v roku 1828 a Hadrianopolskej dohody v roku 1829. Podľa článku 15 Turkmenčajskej dohody dostali Arméni povolenie na voľný pohyb z Iránu do oblastí kontrolovaných cárskym Ruskom, hlavne do Azerbajdžanu.

Ak si prečítame správy generála Ivana Paskeviča ruskému cárovi Mikulášovi I., správy plukovníka arménskeho pôvodu Lazara Lazareva, správy historika a štátnika Ivana Chopina, môžeme zistiť nielen počet presídlených arménskych rodín na južný Kaukaz, ale aj dôvody a účel tejto politiky. Podľa vyššie uvedených zdrojov boli od začiatku devätnásteho storočia z okolitých krajín presídlené tisíce Arménov do Karabachu, Nachičevanu, Gandže a Ordubadu.

Je nutné poznamenať, že na Arménov, presídlených do oblastí husto obývaných Azerbajdžancamimi a ich pokusy privlastniť si kresťanské dedičstvo starokaukazského Albánska s cieľom získať určité historické práva na azerbajdžanské územia, odkazovali historici s odvolaním sa na spoľahlivé zdroje.

– Azerbajdžan je multikultúrnou krajinou s mnohými etnickými skupinami a kresťanským dedičstvom

Azerbajdžanská republika sa v regióne Južného Kaukazu odlišuje svojou etnickou rôznorodosťou. Spolu s azerbajdžanskými Turkami tu žijú aj etnické skupiny ako horskí Židia, Kurdi, Talyši, Tati, Molokáni, Ingilovia, Čačuri, Avari, Lezgíni, Khinaligovia, Budugovia a Grizovia. Za Azerbajdžančanov sa považujú predstavitelia všetkých etnických skupín. Zároveň používajú svoj vlastný jazyk, vyznávajú svoje náboženstvo a kultúru.

Je potrebné poznamenať, že Azerbajdžan disponuje starodávnym kresťanským dedičstvom. Dejiny kaukazskej Albánie, kráľovstva, ktoré existovalo na území Azerbajdžanu od 4. storočia pred Kristom až do 7. storočia nášho letopočtu, nám dáva jasné odpovede na množstvo otázok. Mojsej Kalankatuklu, stredoveký historik pôvodom z kaukazskej Albánie, vo svojej knihe „Dejiny Albánie“ napísal, že Elyseus, jeden z učeníkov apoštola Tadeáša, prišiel do týchto krajín v prvom storočí nášho letopočtu s požehnaním prvého jeruzalemského patriarchu Jakuba Spravidlivého  so zámerom šíriť kresťanstvo v Albánii. Od začiatku 4. storočia bolo kresťanstvo prijímané ako náboženstvo kaukazskej Albánie. Napriek rozpadu kaukazskej Albánie v 7. storočí, jej cirkev prežila. Na základe dekrétu cára Alexandra I. z roku 1809 boli albánske kostoly v Azerbajdžane podriadené arménskej cirkvi a v roku 1815 bol albánsky patriarchát zredukovaný na úroveň metropolitu. Neskôr, na žiadosť cirkvi v Echmiadzine sa Albánska autokefálna apoštolská cirkev v roku 1836 rozhodnutím Svätej synody v Petrohrade zrušila a bola podriadená arménskej cirkvi v Echmiadzine. Archívy Albánskej cirkvi boli v rokoch 1909-1910 zničené.

Albánska cirkev sa od roku 1980 obnovuje. V roku 2003 bola zaregistrovaná albánsko-udská kresťanská komunita. V súčasnosti v dedine Nic v regióne Gabala pôsobí Cirkev sv. Elyzeja.

Je tiež potrebné poznamenať, že kláštor Svätého Elyzeja, pozostávajúci zo siedmich chrámov postavených v 5. storočí, sa nachádza na území mesta Sugovushan (Madagiz), ktoré bolo oslobodené od okupácie arménskych ozbrojených síl azerbajdžanskými ozbrojenými silami. Nachádza sa tu hrobka vládcu Albánie Momina Vachaga III.

Ľudia a vláda Azerbajdžanu boli vždy citliví na svoje historické dedičstvo. V súčasnosti sa každá historická pamiatka obnovuje a chránia ju príslušné orgány Azerbajdžanskej republiky.

 

 

Honorárny konzulát
Azerbajdžanskej republiky

Klobučnícka 4
811 01 Bratislava
Slovenská republika

Telefón: 00421/2/54 64 9041
Fax: 00421/2/54 64 9043
Mobil: 00421/911 44 99 05
Skype: azkonzulat
E-mail: info@azconsulate.sk,
bratislava@mission.mfa.gov.az