Náhorný Karabach

Konflikt v Náhornom Karabachu je jedným z najtragickejších v dejinách XX. storočia. Zasiahol osudy miliónov ľudí. Konflikt, ktorý vzplanul v 1988 roku, si stále zachováva svoj nepriateľský charakter, pretože Arménska strana sa domnieva, že je antagonistický a riadi sa heslom „všetko alebo nič“. Udalosti, ktoré sa odohrávali v pozadí, mimo zraku verejnosti, vydláždili cestu otvorenej a precedentnej fáze konfliktu. Jeho skrytá a latentná časť sa rozvíjala prostredníctvom dlhodobých aktivít konkrétnych osôb z Arménska v Sovietskom zväze a arménskej diaspóry v zahraničí. Arménska strana dlhodobo zhoršovala nepriateľskú situáciu tým, že si na územie robila nároky na základe etnokratizmu. Prostredníctvom neho Arméni dosiahli svoj cieľ – pripojenie autonómnej oblasti Náhorného Karabachu Azerbajdžanskej SSR, ktorá vznikla v roku 1923, k Arménskej SSR – na úkor iných národov. Idea iredentizmu, ktorá sa rokmi rozvíjala, sa na povrchu prejavila v 1987 na masových zhromaždeniach v Jerevane, kde bola otvorene deklarovaná požiadavka podriadiť Náhornú Karabašskú autonómnu oblasť (NKAO) Arménskej SSR. Proces mal svoju vnútornú dynamiku: charakterizoval ho sled udalostí, ktoré viedli ku krviprelievaniu, ku tragédii veľkých más ľudí odmietajúcich ideu územnej expanzie.

Aktivity arménskych etnokratov podporil akademik A. Aganbegjan v škandalóznom rozhovore, ktorý poskytol novinám L’Humanite v novembri 1987. Svedčil o tom, že časť sovietskej elity arménskeho pôvodu otvorene ignoruje oficiálne pravidlá spolunažívania národov v Sovietskom zväze. Ak bola kniha „Očag“, ktorú vydali v Arménsku v roku 1985 v arménskom a ruskom jazyku iba pamätnou udalosťou, odsúdenou verejnosťou, tak vyhlásenia Aganbegjana znamenali, že udalosti dostávali charakter systematických činov a vyhlásení.

V novembri 1987 roku konflikt získava masový charakter: začala sa kampaň na vytlačenie Azerbajdžancov z Kafanského rajóna v Arménskej SSR. Po prvýkrát od roku 1920  sú nevinní ľudia na Južnom Kaukaze vystavení utrpeniu kvôli svojmu etnickému pôvodu. Na konci januára 1988 nezostal v Kafanskom rajóne ani jeden Azerbajdžanec. V priebehu novembra a decembra 1988 roku sa rovnaký scenár zopakoval v ostatných rajónoch Arménska. Takýmto spôsobom sa začalo hromadné vysídľovanie ľudí v rokoch 1988-1990. Azerbajdžanci sa vracali späť do Azerbajdžanu a Arméni do Arménska. Etnická rôznorodosť, vďaka ktorej bolo v minulosti možné hovoriť o vzájomnom vplyve v životnom štýle a kultúre, sa rýchlo strácala.

13. februára 1988 sa uskutočnila prvá demonštrácia ohľadom Karabachu v oblastnom centre NKAO. Od 16. februára do 2. marca 1988 sa v NKAO organizovali mítingy. 19. februára sa ako odpoveď na to uskutočnila verejná demonštrácia v Baku. Idea boja sa šírila v azerbajdžanskej aj arménskej spoločnosti. Politicky neskúsené masy ľudí a vodcovia mítingov určovali politickú situáciu na prelome 80-90. rokov XX. storočia. Práve v roku 1988 sa zdvihla silná vlna odporu, pretože arménski etnokrati do spoločnosti priviedli nielen sociálnu, ale aj vlasteneckú nespokojnosť a intoleranciu.

20. februára 1988 Oblastný Soviet Národných poslancov NKAO, považovaný za baštu etnokratov a kriminálnikov, hlasoval za pripojenie k Arménsku. 2. marca sa objavila špeciálna verejná štruktúra – Komisia pre zjednotenie NKAO s Arménskou SSR. Jej cieľom bolo zničiť štátnu celistvosť zväzovej republiky. 5. marca bola zapísaná pod názvom Krunk.
21. februára 1988 Ústredný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu prijal rozhodnutie „O udalostiach v Náhornom Karabachu“, podľa ktorého bolo uznesenie Oblastného sovietu označené za akciu „vyprovokovanú nacionalistickými prvkami“. 24. marca 1988 Moskva prijala ďalšie rozhodnutie: „O opatreniach na urýchlenie sociálno-ekonomického rozvoja NKAO Azerbajdžanskej SSR v rokoch 1988-1995“. Toto rozhodnutie symbolicky zdôrazňuje, že NKAO je neoddeliteľnou časťou Azerbajdžanskej SSR.

14. júna 1988 Najvyšší soviet Arménska „súhlasil s pripojením“ NKAO k Arménskej SSR. 17. júna 1988 Najvyšší Soviet Azerbajdžanu rozhodol opačne: NKAO zostane súčasťou republiky. 18. júla 1988 Prezídium Najvyššieho sovietu SSSR logicky rozhodlo o nemožnosti zmeny národnostného a teritoriálneho rozdelenia Azerbajdžanskej SSR a Arménskej SSR. Akékoľvek iné rozhodnutie považovalo za deštruktívne. Najvyšší Soviet SSR vychádzal z článku Ústavy ZSSR (na strane 78), podľa ktorého „územie zväzovej republiky nemôže byť zmenené bez súhlasu danej republiky“.

V predvojnovej fáze ako aj neskôr bola morálna pravda na azerbajdžanskej strane, ktorá bránila status-quo – administratívne a územné delenie – ktoré vôbec nebrzdilo všestranný rozvoj azerbajdžanského a arménskeho národa. Je potrebné zdôrazniť, že podľa ukazovateľov sociálneho rozvoja NKAO prevyšovala priemernú úroveň Azerbajdžanskej a Arménskej SSR.

Azerbajdžanská politická elita vystupovala v záujme ochrany štátu, ale jej osobnostný potenciál v danej dramatickej situácii nestačil. Absencia Hejdara Alijeva, štátnika, ktorý mal skúsenosti s riadením mnohonárodného spoločenstva, mala výrazný vplyv na vyvíjanie sa konfliktu a jeho smerovanie.

Kvôli oslabovaniu štátneho aparátu ZSSR bola snaha upokojiť arménsku a azerbajdžanskú komunitu v NKAO neúspešná. Za daných okolností prestal vykonávať svoju činnosť Výbor špeciálneho riadenia (12. január – 28. november 1989). Situácia sa skomplikovala v dôsledku Studenej vojny medzi USA a Ruskom. 19. júla 1989 americký senát prijal rezolúciu „O pomoci USA v miernom urovnaní sporu o Náhorný Karabach podľa vôle obyvateľov Sovietskeho Arménska“. 19. novembra 1989 senát vyjadril svoje želanie pomôcť dosiahnuť spravodlivé riešenie konfliktu v Náhornom Karabachu prostredníctvom bilaterálnych rokovaní, ktoré by bolo v súlade s požiadavkami obyvateľov danej oblasti.

1. decembra 1989 Najvyšší Soviet Arménskej SSR prijal bezprecedentné rozhodnutie „O zjednotení Arménskej SSR a Náhorného Karabachu“. 9. januára 1990 na zasadnutí Najvyššieho Sovietu Arménska bol plán  sociálno-ekonomického rozvoja NKAO zaradený do plánu republiky na rok 1990. 20. mája 1990 sa v NKAO uskutočnili voľby zástupcov NKAO do Najvyššieho Sovietu Arménskej SSR. Tento krok potvrdil iredentizmus Arménska, ktorý bol dovtedy zastieraný. V máji 1990 roku zvíťazilo v parlamentných voľbách v Arménsku Arménske celonárodné hnutie. To, že moc prevzali separatisti, znamenalo začiatok agresívnej vojny v mene „zjednotenia“ a „práva národa na sebaurčenie“. V Arménsku tak začali vládnuť členovia militaristických etnokratických kruhov, ktorí presadzovali násilné riešenie konfliktu.

Rozhodnutie z 1. decembra 1989 „O zjednotení Arménskej SSR a Náhorného Karabachu“ poznačilo vzťahy medzi Azerbajdžanom a Arménskom. Vyvolalo medzi nimi studenú vojnu a následne nenávisť más k agresorom. V podstate to znamenalo rozšírenie zóny konfliktu. Po udalostiach v Baku v januári 1990 (známy ako „čierny január“) si v Azerbajdžane vytvorili o autorite Kremľa a osobe prezidenta Gorbačova negatívny obraz.

Otvorený prejav Hejdara Alijeva, ktorý predniesol 21. januára, spoločnosti potvrdil, že na vyriešenie krízy azerbajdžanskej štátnosti má krajina dobrý intelektuálny základ. Udalosti „čierneho januára“ viedli k tomu, že azerbajdžanská elita zaujala novú politicko-filozofickú pozíciu. Stupňujúci sa konflikt fungoval ako katalyzátor pre formovanie nových programových cieľov. Pád vedenia Azerbajdžanskej SSR v januári 1990 znamenal neadekvátnosť politiky, vybudovanej na triednom internacionalizme vo veľkom priestore Sovietskeho zväzu. Nová ideologická paradigma mala zabezpečiť zmenu Azerbajdžanu na národnostný štát. Nové vedenie však do praxe novú politiku zavádzalo pomaly a robilo chyby v dočasnom riešení situácie. Hejdar Alijev bol v nútenej izolácii. Bol to muž, ktorý bol skúseným politikom, ktorý mal zmysel pre čas a priestor, ktorý vedel zhodnotiť situáciu predtým, ako ju riešil a bol si vedomý toho, že každý krok musí byť výsledkom pevnej subjektívnej vôle štátu.

Republikánsky organizačný výbor pre NKAO, ktorý vznikol rozhodnutím Najvyššieho Sovietu ZSSR bol, ako to dnes môžeme hodnotiť, bezmocný, pretože bol prepojený s oslabenými možnosťami celkového systému Sovietskeho zväzu, ktorého záujmom bola sebazáchova. Napriek tomu sa Organizačný výbor od 25. januára snažil vybojovať politicko-právny a psychologický priestor NKAO, pričom zbavoval ľudí pocitov etnickej neznášanlivosti. Po augustových udalostiach v roku 1991 bola však jeho aktivita prerušená, čo definitívne podlomilo štátnosť Sovietskeho zväzu. Pokrytectvo a dvojaká gorbačovská politika vytvárali novú politickú realitu, v ktorej azerbajdžanský národ strácal akúkoľvek perspektívu.

2. septembra 1991 bola vyhlásená Náhorno-Karabašská republika. Spadalo do nej územie NKAO a Šaumianovský región Azerbajdžanskej SSR. Azerbajdžan na to reagoval 23. novembra 1991 neuznaním autonómie Náhorného Karabachu. O štyri dni na to Gorbačov označil tento krok Azerbajdžanu za protiústavný. 10. decembra 1991 sa uskutočnilo plánované referendum o nezávislosti arménskeho spoločenstva. 6. januára 1992 bola vyhlásená deklarácia nezávislosti mnohoetnickej Náhorno-Karabašskej republiky. Arménski separatisti tak zmenili studenú vojnu na ozbrojený konflikt, sprevádzaný smrťou nevinných Azerbajdžancov a Arménov, ktorí sa stali rukojemníkmi agresívnych požiadaviek Jerevanu.

Počas vojnového ťaženia v rokoch 1992 – 1993 Arménsko okupovalo 20% azerbajdžanského územia. „Viac ako milión ľudí sa stalo obeťami etnických čistiek zo strany Arménska.“ Prezident Azerbajdžanskej republiky Ilham Alijev zdôraznil: „Okupácia územia suverénneho štátu, ktorého hranice uznali krajiny celého sveta – a naša územná celistvosť, uznaná OSN… bola odignorovaná medzinárodným spoločenstvom… Toto všetko je prejavom veľkej nespravodlivosti, ktorá trvá dlhé roky.“

V roku 1993 sa azerbajdžanský národ vlastnou skúsenosťou presvedčil o hodnote silnej štátnej základne, kvalitného ľudského potenciálu v riadiacich zložkách a predovšetkým o tvorivých schopnostiach svojho vodcu. Na realizáciu toho, čo Aristoteles nazýval „enteléchia“, teda prechod od možnosti ku skutočnosti, bolo nevyhnutná vôľa národa.

Návrat Hejdara Alijeva k moci 15. júna 1993 znamenal začiatok novej etapy v Náhorno-Karabašskom konflikte. V 1993 roku začal Hejdar Alijev dláždiť novú cestu k azerbajdžanskej štátnosti. V tomto kontexte sa na problém Náhorného Karabachu začalo pozerať skrz prizmu postoja: „ Územná celistvosť Azerbajdžanu nie je a ani nikdy nebude témou rokovaní… Azerbajdžan v tomto neustúpi. Znamená to, že pri otázke územnej celistvosti Azerbajdžanu nepristúpime na kompromis.“ Tieto slová prezidenta Ilhama Alijeva potvrdzujú, že pokračuje v politike svojho otca, Hejdara Alijeva.

V roku 1993 musel Hejdar Alijev čeliť vážnym dôsledkom, vyvolaným objektívnymi a subjektívnymi príčinami. Urobil z nich záver, že Náhorno-Karabašský problém si vyžaduje syntetický prístup a nevyhnutne zváženie celého komplexu faktorov vnútornej a zahraničnej politiky. V podstate to znamenalo formovanie regulérnej bojaschopnej armády, vytvorenie stabilných vládnych štruktúr, obnovu a reformovanie ekonomiky, uzatvorenie ropnej zmluvy a teda konsolidáciu krajiny. „Potreboval som dva a pol roka na to, aby som zaviedol  poriadok“,- povedal Hejdar Alijev. Hejdar Alijev neskôr dodal, že v rokoch 1993-1994 venoval riešeniu tohto problému 80% svojho pracovného dňa.

5. mája 1994 bol podpísaný Biškekský mierový protokol. Výsledkom arménskej agresie v rokoch 1993-1994 bolo obsadenie 7 okresov: Keľbadžarského, Lačinského, Kubatlinského, Džabraiľského, Zangilanského, Agdamského a Fizulinského. Približne z 1 milióna ľudí sa stali utečenci a nútení vysídlenci.

Ozbrojený konflikt vyvrcholil v roku 1993, kedy rada bezpečnosti OSN prijala štyri rezolúcie, a to 30. apríla, 29. júla, 14. októbra a 12. novembra. Tieto rezolúcie potvrdili územnú celistvosť Azerbajdžanskej republiky a názov „Náhorno-Karabachský región Azerbajdžanskej republiky“, ktorý sa používa v textoch  pravidelne prijímaných rezolúcií Valného zhromaždenia OSN „Spolupráca Organizácie Spojených Národov s Organizáciou pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe“.

Rozhodnutia prijaté v rámci OBSE sú založené na rezolúciách Rady bezpečnosti Spojených národov, na normatívno-právnom základe a mechanizme rokovacieho procesu. Už v roku 1992 v Helsinkách vyjadrili ministri zahraničných vecí OBSE znepokojenie, týkajúce sa šírenia ozbrojeného konfliktu v Náhornom Karabachu. Ich cieľom bolo zvolať špeciálnu konferenciu v Minsku. Na summite v Budapešti v roku 1994 sa potvrdilo dodržiavanie zodpovedajúcich  rezolúcií Rady bezpečnosti OSN a rozhodlo sa o začatí činnosti OBSE v súvislosti s konfliktom v Náhornom Karabachu. Hlavy štátov a vlád poverili predsedu OBSE, aby vymenoval podpredsedov Minskej konferencie, aby mohla vzniknúť stabilná základňa pre rokovania a aby bola zabezpečená dokonalá koordinácia sprostredkovateľskej a rokovacej činnosti. Hlavy štátov a vlád oznámili, že sú politicky pripravení poskytnúť medzinárodné jednotky OBSE na udržanie mieru po tom, ako sa obe strany dohodnú na ukončení ozbrojeného konfliktu.

V roku 1995, keď hlavy štátov SNŠ podpisovali Memorandum o udržaní mieru a stability v Spoločenstve nezávislých štátov, Arménsko odmietlo uznať 7. a 8. bod dokumentu, v ktorých sa hovorí, že „Členské štáty…na svojich územiach… budú prijímať opatrenia na odvrátenie akýchkoľvek prejavov separatizmu, nacionalizmu, šovinizmu a fašizmu, a tiež sa zaväzujú nepodporovať separatistické hnutia a separatistické režimy na území iných členských štátov, neposkytovať im ekonomickú, finančnú, vojenskú alebo inú pomoc.“

2. a 3. decembra 1996 Arménsko na Lisabonskom summite OBSE blokovalo Záverečnú deklaráciu, ktorá potvrdzovala územnú celistvosť Azerbajdžanu.

Sprostredkovatelia Minskej skupiny OBSE predstavili v priebehu 20-24. septembra 1997 nový plán mierového usporiadania konfliktu, podľa ktorého je „Náhorný Karabach štátnou a územnou jednotkou v rámci Azerbajdžanu“. V novembri 1998 „Minská skupina“ OBSE predložila návrh tzv. spoločného štátu, ktorý Azerbajdžan odmietol. V novembri o rok neskôr  na Istanbulskom summite OBSE v kľúčových dokumentoch chýbala zmienka o princípe územnej celistvosti Azerbajdžanskej republiky v súvislosti s urovnaním Karabachského konfliktu.

Arménsko-Azerbajdžanským konfliktom sa zaoberali aj na pôde Rady Európy. V 1997 roku Parlamentné zhromaždenie Rady Európy prijalo rezolúciu „O konfliktoch v Zakaukazsku“, v ktorej prehlásilo, že vyriešenie konfliktu v Náhornom Karabachu musí byť predmetom rokovaní oboch strán so zreteľom na nedotknuteľnosť hraníc a status autonómie pre Náhorný Karabach.

25. apríla 1999 sa uskutočnilo prvé bilaterálne rokovanie prezidenta Azerbajdžanu – Hejdara Alijeva a prezidenta Arménska – Roberta Kočarjana vo Washingtone. Druhýkrát sa stretli v Paríži 26. januára a 4-5. marca 2001 a tretí raz v Key Weste v priebehu 3-7 apríla toho istého roku.

„Minská“ skupina OBSE v roku 2006 navrhla, aby sa uskutočnilo referendum, ktoré určí status Náhorného Karabachu, a to pod podmienkou, že sa z obsadeného azerbajdžanského územia stiahnu arménske vojská.

Je potrebné poznamenať, že podobné stretnutia sa realizovali aj medzi Ilhamom Alijevom a Robertom Kočarjanom, a to niekoľkokrát od ich prvého stretnutia v Ženeve 11. decembra 2003.

Takýto sled udalostí vypovedá o podstatných rozdieloch medzi charaktermi oboch krajín Južného Kaukazu, ich konceptuálnych prístupoch a riešeniach konfliktu.

Azerbajdžanská štátotvorná kultúra predstavovala a stále predstavuje syntézu vedomostí, návykov a skúseností národa, ktorá v Azerbajdžane trvá stáročia. Azerbajdžanský politický, teda občiansky národ, sa formoval v priebehu XX. storočia. „Štát je tým bohatší, čím viac národov spája, pretože každý z nich vnáša do svetovej kultúry a civilizácie niečo osobité,“ – toto vyjadrenie Hejdara Alijeva odráža skutočnú podstatu modernej azerbajdžanskej štátnosti. Je to vyjadrenie politicko-psychologického a ideovo-kultúrneho počiatku moderného Azerbajdžanského štátu.

Súčasná Azerbajdžanská republika pokladá existenciu národa za výsledok občiansko-politického sebaurčenia národov Azerbajdžanu. V tomto zmysle je problém  „etnického sebaurčenia až do rozdelenia“ v rámci jedného národa problémom klamlivým. Etnokratický nacionalizmus, využívaný ako nástroj zničenia národných štátov je vo svojej podstate neodôvodneným argumentom. Etnikum nemôže byť v rámci národného štátu  politicko-právnym subjektom, môže byť iba kultúrno-historickým subjektom. Súčasné národné štáty sú mnohoetnické. Štát, v ktorom etniká nespájajú do politického národa spoločné národné záujmy a nad-etnická ideológia, môže fungovať len sťažka. Toto je vlastne všeobecná politická filozofia Azerbajdžanského štátu, ktorú môžeme aplikovať na Náhorno-Karabašský konflikt.

Budúcnosť Náhorno-Karabachského konfliktu nie je priamym pokračovaním súčasného stavu vecí. Je to predovšetkým preto, lebo udalosti diplomatickej histórie po uzatvorení mieru sa hodnotia podľa morálneho kritéria, ktoré sformuloval prezident Azerbajdžanskej republiky Ilham Alijev: „Diplomatické úspechy nás, samozrejme, tešia… No ak sú naše územia stále okupované, znamená to, že všetky tieto výsledky nemajú skutočný význam. Ten nadobudnú vtedy, keď budú azerbajdžanské územia oslobodené od okupačných síl a naši krajania sa vrátia do svojich domovov. Naši rodáci sa musia vrátiť do okupovaných zemí, na územia, hraničiace s Náhorným Karabachom a do samotného Náhorného Karabachu.“

Kritérium hodnotenia diplomatických snáh je založené na praxi – spočíva v nevyvrátiteľných úspechoch Azerbajdžanského štátu. Prezident Ilham Alijev hovorí: „Našim najväčším kompromisom je vedenie mierových rokovaní. Pri využití týchto možností sme však povinní vytvoriť novú situáciu. Chcem znova zdôrazniť, že upevnenie vojenského potenciálu automaticky neznamená obnovenie vojny. Je to tá posledná možnosť. Musíme byť na ňu pripravení. Každá krajina na to musí byť pripravená, predovšetkým tá, ktorá je vo vojnovom stave a ktorej územie je okupované. Zároveň som presvedčený, že pri využití všetkých politických, ekonomických, diplomatických a regionálnych faktorov budeme schopní na Arménsko vyvinúť dostatočne silný tlak. Môžeme ho pocítiť už aj dnes.“

Náhorno-Karabachský problém sa vyrieši v prospech občanov mnohonárodného Azerbajdžanu. Naša krajina bola a bude spoločným domovom pre všetky národy, ktoré ju obývajú.

Viac:

www.karabakh.az

www.war-culture.az