Pár slov o Novruze

Novruz: Nový rok v Azerbajdžane

Sviatok Novruz, ktorý označuje oslavy príchodu Nového roka, má svoje korene v niekdajšej Perzskej ríši zaberajúcej rozsiahle územie na Strednom Východe a Strednej Ázii. Kultúru národov a etnických skupín, žijúcich v tejto oblasti, označujeme ako perzskú. Jej súčasťou je aj sviatok Novruz, ktorý si napriek mnohým udalostiam, ktoré ovplyvnili dejiny krajín jej geografického rozšírenia, zachoval svojbytnosť a tradície. Napriek svojej tisícročnej histórii intenzita slávenia Novruzu neklesla; je populárnym sviatkom v Afganistane, Iráne, Iraku, Kazachstane, Tadžikistane, Uzbekistane, Turkmenistane, Indii, Pakistane, Turecku a v neposlednom rade v Azerbajdžane.

V preklade z perzštiny Novruz znamená „nový deň“ a má svoje miesto v Iránskom kalendári, v ktorom označuje nielen začiatok nového roka, ale i príchod jari v čase jarnej rovnodennosti, a to 20. marca. Svetský charakter sviatku spája ľudí rozličného vierovyznania a z pohľadu jednotlivých náboženstiev získava odlišné charakteristiky. Napriek tomu ľudí spája, môžeme dokonca hovoriť o jeho univerzálnosti, pretože nikomu a ničomu neprotirečí. Pokusy sviatok islamizovať, spolitizovať a zneužiť v prospech siekt zlyhali. Ako to vysvetliť? Odpoveďou je história Novruzu, ktorá siaha do obdobia zoroastrizmu.

Zoroastrizmus je živé monoteistické náboženstvo založené na učení proroka Zoroastra (Zaratuštru). Britská iránologička Mary Boyce označila zoroastrizmus za najstaršie zjavené náboženstvo, ktoré má na ľudstvo, priamo alebo nepriamo, nepochybne väčší vplyv než akékoľvek iné náboženstvo. Napriek tomu, že sa počet prívržencov zoroastrizmu v súčasnosti pohybuje od 150 do 200-tisíc, v dobe existencie troch iránskych impérií zahŕňajúcich väčšinu územia Blízkeho a Stredného Východu bolo od 6. storočia pred naším letopočtom do 7. storočia nášho letopočtu štátnym náboženstvom. Jeho význam a vplyv v histórii teda nemôžeme poprieť. Dôkazom, že piliere zoroastrizmu sú aj dnes mimoriadne pevné, je aj súčasné slávenie Novruzu.

Novruz patrí k siedmym prikázaným sviatkom zoroastrizmu pôvodne venovaným chovateľom dobytka a poľnohospodárom. Zoroaster sviatky upravil pre potreby svojho náboženstva a posledný z nich, Novruz, zasvätil životodarnej substancii – ohňu. Stúpenci zoroastrizmu si ním pripomínali Posledný deň sveta, kedy zvíťazí pravda a spravodlivosť a ktorý sa zároveň stane Novým dňom večného života. Naplno sa tu prejavuje filozofia dualizmu: po porážke Zlého ducha prichádza spod zeme duch prinášajúci svetlo a teplo, hlási príchod nového ročného obdobia.

Paralely s Novruzom môžeme nájsť v kresťanských oslavách Veľkej noci, pohanských staroslovanských rituáloch pálenia Moreny, egyptského sviatku príchodu jari siahajúceho do čias faraónov Sham el Nessim a pod.

Svoje stopy zoroastrizmus zanechal v Azerbajdžane na niekoľkých miestach. Chrám ohňa „Atešgah“ z konca 17. storočia nájdeme na predmestí hlavného mesta Baku, Surakhani. Ďalšiu svätyňu uctievačov ohňa až zo 4. storočia pred naším letopočtom vedci objavili vo vysokohorskej dedinke Khinalig neďaleko mesta Guba. Veľkým ťahúňom nielen pre turistov ale aj pre domácich pre dôsledné zachovanie všetkých pôvodných rituálov Novruzu je dedina Yukhari Salakhli na severozápade Azerbajdžanu, kde oslavy nadobúdajú veľkolepé rozmery.
Nerastné bohatstvo Azerbajdžanu oddávna lákalo ľudí s vidinou zisku. Avšak ropa, plyn a bahenné vulkány zohrali významnú úlohu aj v duchovných dejinách krajiny. Oheň, šľahajúci z útrob Abšeronského polostrova  bol magnetom pre masy vyznávačov kultu ohňa od Strednej Ázie až po Indiu. Vyznávači zoroastrizmu pokladali Azerbajdžan za svätú zem. Označenie Azerbajdžanu ako krajiny večného ohňa má tak naozaj svoje opodstatnenie.

Napriek tomu, že viac ako 90% populácie sa hlási k islamu, sú obyvatelia Azerbajdžanu k ostatným náboženstvám tolerantní. Svetský charakter a náboženská znášanlivosť spoločne s filozofiou a hodnotami, ktoré Novruz vyznáva, vytvárajú v Azerbajdžanskej republike priestor pre udržanie starodávnych tradícií inak miznúcich v novodobom procese globalizácie kultúry.

Novruz spája ľudí z rôznych vrstiev, zjednocuje rodinu, utužuje kolektív a prehlbuje vzájomnú úctu. Prípravy na sviatok sa v domácnostiach začínajú v predstihu; štyri posledné „zimné“ utorky pred Novruzom „ilachyr čeršenbe“ symbolizujú štyri základné živly: vodu (utorok vody „su čeršenbe“), oheň (utorok ohňa „odlu čeršenbe“), zem (utorok zeme „torpag čeršenbe“), vzduch (utorok vzduchu alebo posledný utorok „akhyr čeršenbe“). Každému z nich je venovaných mnoho básní, ľudových piesní, rituálov a povier. Príbytky sa čistia a upratujú, členovia rodín si chystajú slávnostné oblečenie a zakopávajú vojnovú sekeru so všetkými, s ktorými cez rok mali nejaký spor. Nezabúda sa ani na chovné a úžitkové zvieratá – dostávajú výdatnejšie krmivo a dobytku, určenému na svadbu (ktorých počet v tomto období rastie), sa rohy zväzujú červenou stuhou. Tá tiež dekoruje „samani“ – naklíčené semená pšenice ako symbol znovuzrodenia a blahobytu.

Pri opise zvyklostí nemožno obísť gastronómiu a teda jedlá každoročne pripravované pri príležitosti Novruzu. Patrí k nim predovšetkým sladké pečivo z maslového cesta (na spôsob lístkového cesta) s plnkou z orechov a korenín „baklava“ a „šekerbura“, maslový osúch „biši“, korenený sladký chlieb „kuľča“, mleté mäso z ryžou obalené vo vínnych listok „dolma“ a mnoho ďalších. Na slávnostnom stole nesmie chýbať shirin (sladký) pilaf, varená sypká ryža s gaštanmi, kuracím mäsom, sušenými marhuľami, brusnicami či hrozienkami a šafránom.  Ľudia sa týmito pochutinami navzájom hostia („Novruz payi“). Deti v posledný utorok pred Novruzom chodia od domu k domu a kladú pred prah klobúčiky a čiapočky v očakávaní „výslužky“.

Okrem toho, že sa pri stole schádza celá rodina, nezabúda sa ani na zosnulých, a to na druhý deň Novruzu, po azerbajdžansky „ata-baba“, v preklade „deň otcov a praotcov“,  „deň predkov“. Tento deň patrí spomienke na zosnulých príbuzných a blízkych. Prírastky do rodiny sa vítajú originálne: veľa detí, narodených počas dní Novruzu, dostáva k tomuto obdobiu príznačné mená, chlapčenské Novruz a dievčenské Bahar (v preklade jar).

Magické číslo sedem sprevádza Novruz od jeho prvopočiatku. Pôvodne trval sedem dní, dnes je to prakticky päť nepracovných dní. Napriek tomu sa číslo sedem zachovalo, mimo iného, pri počte potravín na slávnostnom stole vo večer Novruzu. Názov všetkých sa začína na písmeno „s“ a patrí k nim dráč obyčajný (sumakh) mlieko (süd), ocot (sirkə),  kaša zo pšeničného sladu (semeni), zelenina (sebzi) atď. Dominantou stola je strieborná alebo medená tácka – „khonča“. Aj pri nej sa dodržiavalo pravidlo siedmych vecí „Yeddi lovun“. Dnes sa variabilne obmieňajú podľa zaužívaných zvykov v tej-ktorej rodine. V zásade sa na ňu kladie črepník s naklíčenou pšenicou, maľované vajíčka ako symbol plodnosti a sviečky na ochranu pred zlým duchom. Niektorí ju dopĺňajú chlebom, soľou a vonnou bylinou rutou, dym ktorej sa využíva na rituálne očistenie tela a ducha. K povinnej výbave patrí aj zrkadlo (prevrátenie vajíčka na zrkadle symbolicky označuje začiatok nového roka) a Korán.
Sedem je aj počet skokov cez vatru alebo naopak, pre zdatnejších, jeden skok cez sedem vatier. Tie sa zapaľujú v posledný utorok pred Novruzom. Oheň spaľuje staré hriechy, nepríjemnosti z minulého roka, bolesť a smútok.

Úpravou v dňoch pred Novruzom prechádza mestská zeleň miest a obcí. Vysádzajú sa nové parky, záhrady a škôlky. Za symboly šťastia sa pokladajú stromy moruše, figy a gaštanu. Napriek tomu, že vyťatie stromu sa považuje za hriech, kvetiny sú naopak vítanou ozdobou, a to najmä snežienky, fialky, ľalie, divoká mäta a mnoho ďalších s výnimkou narcisov, ktoré do domu na Novruz nepatria.

Tak ako ožíva príroda, ožívajú aj ulice slávnostnými sprievodmi a kultúrnymi podujatiami. Muži  sa zapájajú do kolektívneho tanca „yally“, námestia sa napĺňajú ľudovými umelcami, akrobatmi, zápasníkmi „pechlavanmi“. Okrem zápasenia je obľúbeným športom šerm a „čovgan“ – konské pólo, ktoré vzniklo ako druh športovej hry pre aristokratov v Perzii v 6. storočí pred naším letopočtom. Tradičné ľudové piesne zaznievajú v podaní azerbajdžanských bardov „ašugov“ a folklórnych spevákov „chanende“.

Odkiaľ sa o Novruze dozvedáme? Dnes oslavy sviatku dokumentujú média, no pramene siahajú omnoho hlbšie do histórie. O Novruze sa píše v posvätnej knihe zoroastrizmu, Aveste. Stal sa, samozrejme ako súčasť ústnej ľudovej tradície, obsahom mnohých mýtov, legiend a piesní Stredného východu a Strednej Ázie. Historici píšu o pôvode Novruzu a jeho šírení medzi národmi Východu: perzský matematik, astronóm, filozof a básnik Omar Chajám v antológii Novruzname z 11. storočia, významný stredoveký učenec, vezír seldžuckých sultánov Nizam al-Mulk vo svojom traktáte Siyasatnama (v preklade Kniha o vládnutí) a ďalší. V národnom epose Šachname (v preklade Kniha kráľov) o ňom vo veršoch píše Firdousí, básnik iránskeho kultúrneho priestoru žijúci v rokoch 940-1020 nášho letopočtu. V dielach perzského básnika Nizamiho Gəncəviho [Gandžavi] sa výrazne prejavuje tradícia zoroastrizmu, medzi inými v poéme Chaft pejkar (Sedem krásavic) (1196) a Iskandername (Kniha o Alexandrovi, pozn. Macedónskom) (1203). Z hľadiska poznávania histórie Perzie a náboženstva je pozoruhodná poézia básnika Khaqaniho Shirvaniho, v ktorej sa objavujú obrazy a symbolika kresťanstva, islamu a zoroastrizmu zároveň.
Poznanie zvykov a tradícií jednotlivých národov umožňuje ľudstvu prístup ku kultúrnemu dedičstvu, ktoré je základným pilierom histórie mnohých krajín Európy, ba dokonca celého sveta. Toto poznanie zbližuje ľudí rozličného pôvodu a vierovyznania, zvyšuje toleranciu voči neznámemu, ktoré často označujeme ako „cudzie“ a „exotické“. V súčasnej dobe, kedy mnohé pojmy získavajú prívlastok „multi-“ je však dôležité vedieť, kam jednotlivec patrí, odkiaľ pochádza a kam smeruje. Vedomie príslušnosti k istému národu a sebaidentita sa posilňujú aj formou spoločného prežívania štátnych sviatkov. Celoštátne slávenie Novruzu je ukážkovým príkladom národnej hrdosti obyvateľov krajiny, ktorá si svoju svojráznosť napriek dlhoročnej nadvláde Ruska zachovala. Vďaka pretrvávajúcej tradícii Novruzu sa nám odkrýva starobylá kultúra donedávna skrytá v tieni komunistického režimu. Význam sviatku potvrdzuje aj jeho zaradenie do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO v roku 2009.

Počas dní Novruzu Azerbajdžanci, stojac pri otvorenom okne, vyslovujú želanie a veria, že sa im splní. Skúste to aj vy. A ak vám niekto zaželá „Novruz bayramınız mübarək olsun!“ (v preklade „Šťastné prežitie sviatku Novruz!“) odpovedzte „Sizinlə belə!“ (v preklade „Aj vám!“)

autor: Dominika Fifiková

Literatúra:

Bagirov, A. M. 2009. Zvjozdnaja grozď. Foľklor i literaturnyje pamjatniky Azerbajdžana. Klassika literatur SNG. Chudožestvennaja literatura: Moskva, 615 s. ISBN 978-5-280-03432-7
Bojs, Meri. 1987. Zoroastrijci. Verovanija i običai. Nauka: Moskva, 303 s.
Briestenský, Ladislav (zostavovateľ). 1990. Zaratushtra. Život a pôsobenie pripravovateľa cesty v Iráne. Stiftung Gralsbotschaft: Stuttgart. 228 s. ISBN 80-967209-2-9